K 75. výročiu oslobodenia Vrútok od fašizmu

„Myslíš, že ešte niekedy uvidím svoju manželku, ak sa vrátime domov živí?“ Takúto otázku položil v koncentračnom tábore Majdanek v poľskom Lubline v roku 1942 príslušník vrútockej židovskej obce, Tibor Schneider, svojmu priateľovi zo Žiliny, Dionýzovi Lénardovi. Jeho odpoveď bola záporná. Paradoxne, práve Lénard dokázal z koncentráku utiecť, kým Schneidera, ktorému už v roku 1941 ľudácka správa zlikvidovala jeho vrútocký obchod s čiapkami a konfekciou, čakal rovnaký osud, ako ďalšie státisíce príslušníkov mnohých národov, ktorých noha už nikdy nevykročila za bránu tohto tábora.

Na Veľkú noc 1945 do konca svojho života iste nezabudla ani ďalšia Vrútočanka, Alžbeta Lichtensteinová. Keď jej manžela odviezol v roku 1941 transport do Lublinu, rozhodla sa utiecť z Vrútok do Budapešti aj so svojím jedenásťročným synom. Skončili ale v záchytnom tábore v Seredi, kde si Alžbetu nechali až rok a pol, vďaka jej kuchárskemu umeniu. Veci sa zhoršili v novembri 1943, kedy ju odviezli do koncentráku v Osvienčime. Pri príchode do tábora stratila matku, zakrátko prišla aj o syna. V jeden večer, aby upokojila svoje hrôzou šokované spoluväzenkyne, začala im spievať melódiu piesne Ave Maria. Začula ju jedna príslušníčka SS, ktorá ju zobrala k sebe, aby spievala jej. Po čase ju pridelila k inej skupine žien, čím jej asi zachránila život, keďže z bývalých spolubývajúcich už viac žiadnu nevidela. Keď sa priblížil front, odviezli Alžbetu spolu s ďalšími stovkami Češiek, Sloveniek, Maďariek, Poliek a iných žien do nemeckého Lippstadtu. Týždňovú cestu mnohé neprežili. Na jar 1945 bol tábor evakuovaný. Ženy peši putovali tri dni a tri noci do Buchenwaldu, kam našťastie nedošli. Vysilené na smrť ich 1. apríla 1945, na Veľkonočnú nedeľu, zachránili americké vojská.

V ten deň bola na Slovensku oslobodená Trnava. Vrútky si ešte museli vyše týždňa počkať. Horstvo Veľkej Fatry tvorilo obrannú líniu, ktorú nemecké vojská nehodlali opustiť bez boja. Až keď hrozilo, že sa im oslobodzovacia armáda dostane do tylu, stiahli sa na novú obrannú líniu v Malej Fatre, tvorenú vrchmi Grúň (1100,5), Minčol (1363,9), Polom (1069) a kótou 924. Túto líniu malo za úlohu ubrániť takmer 4 000 mužov, prevažne z oddielov SS, ktorí mali príkaz zastreliť každého, kto by ustúpil zo svojho miesta.

11. apríla 1945 – medzi 7:00 – 8:00 hod. boli konečne Vrútky oslobodené jednotkami 1. čsl. samostatnej brigády a 3. čsl. brigády. O územie Vrútok v snehom pokrytých horách Malej Fatry sa však museli ešte zviesť kruté boje, do ktorých sa vo veľkej miere zapojilo aj civilné obyvateľstvo. Minčol bol prvý raz dobytý 12. apríla. O deväť dní, 21. apríla 1945, vojaci za podpory delostrelectva zlikvidovali nepriateľské guľometné hniezda rozmiestnené v kameňolome pri železničnej zastávke Dubná skala a obsadili tento priestor. Na druhý deň, po ústupe Nemcov, obsadili aj zastávku. 25. apríla 1945 dobyli oslobodzovacie vojská aj Grúň. Ale ešte deň po tom čata 24 vojakov štvrtého práporu 3. brigády, ktorá bola vyslaná z Vrútok do Strečnianskej tiesňavy na prieskum, padla do pasce a všetci vojaci prišli drastickým spôsobom o svoje životy.

Áno, aj takéto srdcervúce príbehy písala vojna. Ľudský život nemal cenu, nadradená rasa mala prednosť pred všetkým. A porážka obludného režimu si vyžiadala aj na našom území nesmierne obete. Obete ľudí, ktorí nepoľavili, kým tretia ríša a jej ideológia nebola definitívne porazená. Dávno boli oslobodené ich domovy a oni išli ďalej. Ich telá dnes ležia na vojenských cintorínoch, ako je aj ten priekopský, kam boli po oslobodení sústredení padlí bojovníci z tohto kúta dolného Turca.

Nezabudnime! Právo na slobodné vyslovovanie svojho názoru, právo na slobodné rozhodovanie, ako naložíme so svojim životom, a mnohé iné práva považujeme dnes za také samozrejmosti, že sme ochotní konšpirovať o nich a spochybňovať ich význam. Ale tá doba, keď sme tieto práva nemali, tu už bola. Bola tu počas väčšej časti ľudskej histórie a neochránila ľudstvo pred útrapami a strádaním. Ani pred vojnami a zbytočnými stratami životov. Tí ľudia, čo ležia na Partizánskom cintoríne, ale aj na Piatrovej, zažili totalitu na vlastnej koži. A vedeli, prečo má zmysel položiť vlastný život v boji proti nej.

Spomeňme si na nich v týchto ťažkých koronovských dňoch aspoň v bezpečí našich domovov. Môžeme si ich dokonca pripomenúť zapálením sviečky v našich oknách. Urobia tak mnohé iné slovenské domácnosti. Možno si môžeme pri tom zahmkať melódiu Ave Maria, ako to urobila v Osvienčime Alžbeta. Ale hlavne si pamätajme ich odkaz. Iba tak netrpeli a nezomierali nadarmo.

Česť ich pamiatke.

Branislav Zacharides, primátor mesta Vrútky